Keď v jednom z minuloročných rozhovorov avizoval Pavel Vilikovský vydanie tejto knihy, ako inšpiráciu pre jej názov priznal bluesovú skladbu „Thrill is gone“ preslávenú v podaní B. B. Kinga. Konštatovanie o tom, že životné vzrušenie či napätie sa vytratili, určuje ústrednú tému prózy RAJC je preč. V poslovenčenej podobe titul knihy znie o niečo zemitejšie ako originál a grafické prevedenie nadpisu nenecháva nič na všímavosť čitateľa – polopatisticky zviditeľňuje slovnú hru odkazujúcu k hľadaniu strateného raja, ktorý je v ňom obsiahnutý.
Bluesová je i nálada Vilikovského rozprávania. Dominuje jej tlmený elegický, či presnejšie, melancholicky zadumaný tón. Rozprávač-protagonista sa s láskavou iróniou i s vedomím straty vracia k momentkám zo svojho detstva a mladosti alebo k drobným, no intenzívnym zážitkom – môže to byť jazda krajinou na korbe nákladiaku, pohľad na zamilovanú dvojicu na vlakovej stanici, euforický mladícky hlad alebo „vôňa opekaných klobás a rozliateho piva, závan čpavku pri dverách záchoda, tichý šum hlasov v hale, ohlasovanie príchodov a odchodov zo staničného ampliónu...“ (s. 102). Načrtáva portréty svojich blízkych, tých, ktorí ho reálne sprevádzali a v mnohom ho určovali (matka, stará matka, kamarát Ivan) a aj tých, ktorých si vyfantazíroval – či už je to dávno mŕtvy otec alebo strýko, vojak v prvej svetovej vojne.
Minulosť, časy, keď ešte len „vznikal“, rozprávač sprítomňuje ako životné obdobie, v ktorom každý deň bol vzrušujúcou výzvou, na jeho horizonte sa črtala uveriteľná budúcnosť: „Keď človek vzniká, nijaký deň sa mu nezdá všedný. Vládne ustavičná zmena, vo všetkom. Aj keď sa udalosti opakujú, sú zakaždým nové, lebo sa stávajú niekomu novému.“ (s. 26) Konfrontuje ju s prítomnosťou, kde sa život zo zotrvačnosti zredukoval na opakujúcu sa sériu banálnych úkonov – vozenie sa autobusom, nakupovanie, prázdnu konverzáciu s okolím – a budúcnosť patrí minulosti: „Po čase – nevedeli by sme ani presne určiť, kedy – usúdime, že sme hotoví. Kompletní, niet čo dodať. (...) Odvtedy, a celkom nebadane, začne ísť o to, prežiť všedný deň. Všetky sa nám zdajú jeden ako druhý. Už ich poznáme, stali sa nám. Nezaslúžia si osobitnú pozornosť, stačí si ich odfajknúť v kalendári.“ (s. 26)
Základná významová opozícia textu sa tak zakladá na kontraste sveta „vtedy“ a „teraz“. Kontrast medzi čarom minulosti a mechanickou životnou rutinou prítomnosti, keď život je „už vybavená záležitosť“ (s. 49) dopĺňajú refrénovito vracajúce sa konštatovania „Nič netrvá večne“ či titulný „Rajc je preč“. Sumarizuje sa v nich skepticky odovzdané vedomie márnosti všetkého, ktoré prózou preniká. Obsesívne opakovanie a variovanie niekoľkých situácií akoby chcelo dospieť k pristihnutiu momentu, kde sa veci lámu, očarenie svetom hrdzavie, až úplne zmizne.
Popri tomto ústrednom melancholickom motíve, ktorý je v písaní P. Vilikovského výrazne prítomný od novely Pes na ceste (2010), prináša autor vo svojej ostatnej knihe (rovnako ako v predchádzajúcich knihách napísaných v tomto miléniu) aj variácie na staršie texty. Tentoraz sa však čitateľský pocit opakovania toho, čo kedysi bolo napísané lepšie a presnejšie, našťastie, nedostavuje.
Najsilnejšie je tu evokovaná jeho debutová zbierka poviedok Citová výchova v marci z roku 1965. V spomienkovej scéne kúpania sa na Seneckom jazere, s kamarátom Ivanom a troma dievčatami, sa zrkadlí prvá poviedka debutu, Vynášanie Moreny, rovnako putovanie do Prahy pripomenie jeho mladíkov na cestách z týchto textov. Po desaťročiach sa však prirodzene vytráca mladícka naliehavosť, vybičovaná zmyslovosť rozprávania. Nahrádzajú ich rozprávačove poznámky na margo situácie, v ktorých sa strieda nostalgia s jemnou skepsou. A takisto sa patetické, ale v istom životnom období hodnoverné vedomie o „bytí k smrti“ („Si starec, povedal som. A umieraš už pomaly.“ Citová výchova v marci, 1965, s. 22) mení na stoické zmierenie sa s konečnosťou ľudskej existencie: „Telo ma odstráni aj samo, bez mojej pomoci.“ (s. 246) Čitateľovi sa tak ponúka akýsi reflexívny román výchovy, ktorá svoj hraničný bod už dávno dosiahla a výsledný tvar – hotový život je „tiesnivý ako zvieracia kazajka“ (s. 49).
Ďalším výrazným momentom, ktorý aktuálnu knihu prepája s tvorbou raného i „zrelého“ Vilikovského, je figúra Hamleta. Autor, ktorý nemalú časť tvorivej energie (naposledy v knihe Krásna strojvodkyňa, krutá vojvodkyňa z roku 2017), venoval úsiliu poprieť možnosti príbehu a zvestoval skepsu k nemu, sa tu explicitne hlási k jednému k najznámejších príbehov svetovej literatúry, k hamletovskému mýtu. Práve ten literárny vedec Vladimír Svatoň označil za kľúčový mýtus európskej literatúry. Jeho základným princípom je nejasné postavenie medzi konformitou a opozíciou. A ak si pripomenieme základné motívy jeho diela, viac alebo menej zjavné čriepky hamletovského príbehu v ňom nachádzame od počiatku.
Potvrdzujú to napokon i slová Milana Šútovca v doslove k poviedkovej zbierke Eskalácia citu (1989), kde identifikoval Vilikovského autorského slovami, ktoré „hamletovskému“ postoju zodpovedajú: „Namáhavé hľadanie správneho slova, dobrej vety a potom storaká problematizácia konečného rozhodnutia, ustavičné spochybňovanie zmysluplnosti, pravdivosti, úplnosti a primeranosti výpovede, ustavičný dištanc od seba ako autora, a teda aj ustavičná vedomá a chcená retardácia vlastného tvorivého výkonu...“ (s. 259)
Vilikovského skeptickí hrdinovia, zžieravo všetko analyzujúci, no v konaní zadŕhaví, večne riešia svoj vzťah k mŕtvemu otcovi, ktorý sa zjavuje v jeho textoch ako duch, ako aj k akosi stále neuchopiteľnej matke. Súčasťou ich „hamletovčiny“ je i zdržanlivý postoj k citom, citovosti, láske a iným „veľkým“ slovám: „Myslel som si, že sa nepatrí obťažovať iných ľudí čímsi takým privátnym, takým nerukolapným a neovládateľným a neovládateľným, ako sú city – pripadalo mi to neslušné, akoby mi pri sviatočnom obede nahlas škŕkalo v bruchu.“ (s. 238)
Oproti hamletovským postavám stoja „Ofélie“ schopné maximálnej obete, absolútneho činu. Protagonisti ich striedavo obdivujú alebo sa nad nimi uškŕňajú. V konečnom dôsledku sa práve Ofélia podieľa na podobe ženského elementu vo Vilikovského textoch, ktorý jeho hrdinom neustále uniká. Vilikovského ženy sú – aj v jeho aktuálnej próze – niekedy až prízemné pragmatičky, zjednodušujúce komplikovanú realitu, potom zase fantómové bytosti, no v konečnom dôsledku, aspoň istou svojou časťou, vždy „Ofélie“.
Vilikovského Hamletov odlišuje naprieč časom len miera ich dospelosti. Kým vo Vilikovského debute je to Hamlet napriek všetkému s vášňou, postupom času v ňom skepsa narastá. Tentoraz priviedol svojho Hamleta do finálnej etapy, keď sa už po svojom zmieril so svetom, je čím ďalej tým väčšmi pozostalý. Napokon akceptuje, že jeho možnosti sa zužujú a pozorujúc vtáky v meste úporne zbiera omrvinky niekdajšieho úžasu. A občas sa dokáže dokonca pristihnúť, že mu ešte stále o niečo ide: „Ešte vždy mi o niečo ide, mám takú potrebu. Nutkanie. V terajšie všedné dni mi ide napriek všetkému spísať tento vmyslený vlastný životopis.“ (s. 283)
Tento Hamlet „blúdi v čase“, znova a znova si prehráva najobľúbenejšie momenty svojho života. Hľadí na svoje mladšie ja a ľudí, čo ho obklopovali, z diaľky, s vedomím, že jeho spomínanie s pravdou a presnosťou nemusí mať nič spoločné: „Text mi prichádza tajnou poštou, odo mňa ku mne – je nás v tom poštárskom rade viacero a rozličných, nečudo, že z posledných úst neraz vyjde niečo iné, ako pošepkali prvé. Nemyslím klamstvo, ale keby aj, na tom nezáleží.“ (s. 284.) Stavia sa tak zhovievavo – v mene spomienkového optimizmu, čoraz intenzívnejšie konfrontovaný s vlastnou pominuteľnosťou – i k ilúziám, ktoré kedysi o svojom živote a sebe pestoval.
(Ivana Taranenková pôsobí v Ústave slovenskej literaúry SAV.)
- prečítané 1428x