Vladimír Barborík
Kniha z literatúry
Anna Cima: Probudím se na Šibuji. Praha : Paseka, 2018.
recenzie

Neviem a ani sa nebudem usilovať povedať o tejto knihe niečo viac či niečo iné než to, čo o sebe hovorí ona sama. Takáto situácia môže byť signálom čitateľského zlyhania, ale aj východiskom pokusu ak už nie o komplexnejšiu analýzu diela, tak o niekoľko poznámok k jeho typologickej stránke a pôsobeniu. Ale prečo nie, prečo román neinterpretovať? Problém nie je v tom, že by to nešlo, ale v zbytočnosti tejto práce, ktorú autorka urobila za nás. Pripomína tým sebavysvetľujúce a návodné knihy Milana Kunderu – iba tým a ničím viac, pretože Probudím se na Šibuji je na rozdiel od Kunderových próz celkom sympatické uskromnené dielko, ktoré sa netvári na viac, než je.

Je to kniha, ktorá sama sebe rozumie a rozumie si práve ako literatúra. Tá je kľúčom k vlastnému životu aj pre protagonistku a rozprávačku Janu Kupkovú, adeptku japonistiky  – a okrem iného aj literárnej teórie. To, čo sa s ňou deje, si uvedomuje a artikuluje prostredníctvom čítaného a jeho konceptualizácií, eventuálne tak urobí niekto z jej okolia. Keď sa jej sedem rokov zaseknuté alter ego, „myšlienka“ blúdiaca tokijskou štvrťou Šibuja bez toho, aby ju niekto zaregistroval a nadviazal s ňou kontakt, dočká niekoho, s kým dokáže komunikovať, dozvie sa od neho to, čo už dávno spolu s čitateľom vie: „... ta tvoje situace mi připomíná klasickej pohádkovej syžet. Ty jsi v podstatě něco jako zakletá princezna, která potřebuje vysvobodit“ (s. 251). Literárnosť, ktorá stojí na predpoklade, že chaos životného diania si vo svojom vedomí organizujeme podľa už existujúcich návratných naratívnych vzorcov, je koncepčno-kompozičným východiskom románu. Ten je akousi fikciou na druhú, rozvíjajúcou aktuálny príbeh na základe podobností a analógií s fiktívnymi príbehmi už napísanými zabudnutým fiktívnym japonským prozaikom Kawašitom. Protagonisti pátrajú po spisovateľových dielach, rekonštruujú jeho život, nachádzajú príbuznosti medzi tvorbou a biografiou, pričom sami znovu „prehrávajú“ niektoré z kľúčových motívov autorových diel (protagonistkino uviaznutie na Šibuji opakuje situáciu z Kawašitovej prózy Rozdvojenie, keď myšlienky hlavnej postavy „nicméně ožijou, zhmotní se a zůstanou navždy bloumat po Šikoku“, s. 36).

Román je kompozične zostavený celkom zručne, dômyselne, čo neznamená, že vždy funkčne. Miestami, najmä v poslednej tretine, je prekomponovaný až do okázalosti, a v závere,  keď má ísť o vyslobodenie Janinho druhého ja, Jany-myšlienky zo zajatia na Šibuji, úboho motivovaný. Riešenie spočíva v predpoklade, že k stretnutiu (a preľnutiu) oboch Ján môže dôjsť iba vtedy, ak tá pražská získa štipendium na pobyt v Japonsku (akoby sa tam nemohla dostať inak) a na to potrebuje dobrý projekt. Zháňanie podkladov umožní nastaviť rozprávanie o ďalšie desiatky strán veselých eskapád v japonskom domove dôchodcov.

Kniha je mierne naddimenzovaná, jej súčasťou sú aj neurážajúce obrázky, heslo o Kawabašim a vysvetlivky venované japonskej literatúre a reáliám. Napísaná je kultivovane a čitateľne, so zmyslom pre mieru, hovorové dialógy sú strihnuté zručne, ako v dobrej televíznej inscenácii. Je ľahko čitateľná, aj v tých najslabších miestach. Začína ako dievčenský román-vyznanie, tu sa konfesionálnosťou približuje denníčku či dnes už skôr blodžíku. Úvod nastoľuje hrdinku veľmi konvenčne ako nekonvenčnú, výnimočnú, svetom nepochopenú. Je to ponuka čitateľom a čitateľkám na stotožnenie sa, veď práve z radov nepochopených outsiderov sa vždy regrutovalo najviac priaznivcov literatúry.

Najlepšie pasáže knihy vychádzajú z tradície univerzitného románu. Katedru japonológie, pedagógov a študentov, minulosť inštitúcie a českú tradíciu odboru podáva rozprávačka v sympatickej zmesi rešpektu a odstupu s citom pre bizarnosť akademického sveta. Príbeh však tieto rámce prekračuje smerom do Japonska a typologicky k literárnej fantastike vo formáte skôr užitom než invenčnom. Nakladateľ knihu predstavuje ako „český román o japonském snu“ a vlastne ani veľmi nezavádza. Väčšinou je to konvenčné „multi-kulti“, no spod tohto nánosu občas presvitne autentické vyznanie Japonsku ako takému a jeho literárnej kultúre zvlášť. V tejto vrstve sú do knihy diskrétne zapracované nevytŕčajúce esejistické pasáže.

Čítanie Ciminho románu predstavovalo nie márnu skúsenosť. Spoznal som asi celkom podarený prototyp úspešnej knihy súčasnosti, knihu pre „zábavu i poučenie“, pracujúcu s motívmi a postupmi, ktoré by mohli mať čitateľský ohlas (samostatnou témou by boli recenzné ohlasy knihy na českých webových stránkach, ale za to už Cima nemôže). Ale aj román, ktorým sa dá presvišťať a ktorý hneď po dočítaní uvoľní miesto v hlave pre niečo ďalšie podobné. Od slovenských kníh podobného rangu a ambícií sa táto líši už spomenutou kultivovanosťou. Je napísaná lepšie, s väčším švihom a citom pre mieru než to, o čo sa u nás pokúšajú napr. Rankov, Hvorecký alebo Havran.

 

(Vladimír Barborík pôsobí v Ústave slovenskej literaúry SAV.)

 

Publikované: 10/04/2019